Milí priatelia,

niekedy tak rozmýšľam, kde tí ľudia berú toľko peňazí na zbytočnosť, akou je napríklad alkohol. O mnou spomínanom známom som sa dozvedel že peniaze na sobotňajšie pivné festy v krčme berie tak že maľuje protialkoholické plagáty.

A práve ten alkohol je príčinou krízy v Helenkinom manželstve. Aké len bolo nádherné keď sa títo dvaja spoznali. Už večer si známy skúšal, na akých mužov je jeho Helenka…

– Helenka, vzala by si si niekoho kto má krásne veľké auto a je nenormálne sprostý? – Známy sa spýtal aby si bol istý či je s jeho Ladou  Helenkin typ.

– Ó, miláčik, tvoja ponuka prišla tak nečakane. – Helenka romanticky pobozkala svoj nový objav.

… a už ráno musel známy ísť robiť zákazku z Bystrice do Kysaku. Dostal k tomu samozrejme aj proviant na cestu – aby nevysmädol. Žena mu dala do tašky fľaštičku a povedala: „Neopováž z toho lúchať kým neprídeš do Kysaku!“ –

Známy už na pol cesty očami vyťahoval fľaštičku a aj ju vytiahol a na lístku mal napísané:

„Ty si ma nerozumel, starý lotor? Až v Kysaku“ – pekne stálo napísané na lístku.

Ja som za ten čas stál na cintoríne a plakal som a plakal…

– Ach, prečo si len umrel. Prečo si nás opustil? Taký dobrý človek…. –

Z diaľky sledovala môj plač Helenka a prišla ma potešiť.

– Ale no tak. To prejde. – zamyslela sa – A kto to bol? Váš otec alebo brat? – Helenka súcitne zisťuje.

– Ale čoby. Bývalý mojej frajerky. Ja si asi niečo urobím. – So slzami v očiach som lámavo vyriekol.

– A čo také? – Helenka ma vzala do objatia, ktoré mi vždy bolo neskutočne príjemné a vyriekol som:

– Neviem, asi praženicu. – Privinul som sa k nej ešte bližšie.

Známy s Helenkou už odjakživa patrili k sebe, ešte aj vtedy, keď sa to medzi mnou a Helenkou začalo rozvíjať. Ja som vtedy mal však inú – nevedela variť, prať, žehliť, jediné čo vedela, tak iba spať. S inými J.  Helenka sa mi na cintoríne ale predsa len stihla vysťažovať.

– Vieš, Mário, my sme sa včera večer išli milovať… A motivovala som ho, tam pred kríčkami tej krčmy, že komáre pichajú, či nechce aj on. No a vieš načo som prišla? Že Perwol zmäkčuje naozaj všetko. – Helenka zaplakala a tak sme si aspoň na chvíľu vymenili role.

Išiel som ju odprevadiť domov a pri jej dome sme sa stali svedkami zaujímavej situácie; ako policajt zastavil dôchodcu.

– Ujo, hoďte päťdesiatku. – Policajt prísne pozerá na deduška prechádzajúceho mimo prechodu.

– Synku, a či ja viem či vrátiš? – Dedko svojsky zaperlil a policajt benevolentne skríkol:

– Nabudúce choďte cez prechod! –

Dedko nato:

– A kde je ten prechod? – Dedko zvedavo pozerá striedavo na policajta a na cestu jeho trojkami dioptriami.

– Aha, tam, kde eletrička prešla chodca. – Policajt nervózne odvetil.

Helenka mala v ten deň na starosti aj nemanželskú dcéru, ktorá im robí veľké problémy. Malá šla za policajtom:

– Pán policajt, koľko je hodín? – Vypytuje sa malé dievčatko.

– Tri štvrte na tri. – Usmial sa policajt.

– Dobre, tak o štvrť na štyri ma môžeš bozať… – Usmialo sa dievčatko a začalo utekať.

Policajt ju už nedobehol no išli sme zistiť prečo ju naháňa.

– Povedala mi že o štvrť na štyri ju môžem bozať… – Policajt sa smutne vystatuje.

Ja som mu nato veselo odvetil:

– Tak kde sa tak ponáhľate? Veď ešte máte pol hodinu čas. – Odviedol som Helenku domov a tam už v rehotoch čakala malá.

Ešte predtým ako Vám prezradím odpoveď na moju hádanku vám prezradím jedno tajomstvo. Známi si kúpili psa – dogu. Keď som bol u nich na popoludňajšej kávičke, videl som na foteli čudný zjav.

– Prepáčte, ale ten pes sedí na foteli a číta noviny. On vie fakt čítať? – Začudoval som sa.

Známi mi pohotovo odpovedal:

– Ále nie, on iba blufuje. Pozerá obrázky. –

To ešte nie je nič. Minule som zameškal autobus a tak som si stopol to jeho „moderné“ auto.

A čo nevidím za volantom?

– Ty počúvaj, ako môžeš za volant pustiť tvoju dogu? – Rozťahoval som rukami v smere jeho spavúčninelých stieračov.

– Ale čo som mal urobiť keď ona nechcela pustiť mňa? – Sypal si popol na hlavu známy.

Milí priatelia, je načase aby sme sa pozreli na hádanku, ktorú som vám minule položil.

Pýtal som sa Vás, čo to je: Je to žlté a skáče to. Čo to je?

Banán na pružine!

Minule sme mali kamarátsku stretávku po siedmich rokoch a kamarátka z kúpaliska sa ma nesmelo vypytovala, ktorý je to ten môj známy. Tak som jej poradil nech si zakryje oči a keď prídeme k nemu nech ho opíše ako si ho pamätá. Tak sme aj urobili; keď sme prišli k nemu ako sa doráža hruškovicou, začala so zakrytými očami opisovať:

– No je plešatý, krpatý a má pivné brucho. – Doopisovala stará známa.

Nato sa všetci stretávajúci začali smiať; no známy to celé zaklincoval. (Známeho sa dotkol jeho nízky vzrast)

– No a? Robili ma postojačky a niečo vyšplechlo! –

Poviem vám, bol z toho celý him. A celá táto vec vyvrcholila, keď si k nám prisadli také dve krásne baby a zhodou náhod dvojičky. Sadli si, vedľa neho bolo voľné dvojmiesto.

Známy začal lámavo koktať – To, to, to, to… – V tomto štyrikrát opakujúcom sa slove dokázal osemkrát zmeniť úsmev na mračenie.

Dievčatá s úsmevom zahlásili:

– Ujo, netrápte sa. My sme dvojičky. – Usmiali sa striedavo.

Známy nechápal čo sa deje a zahlásil:

– Všetky štyri? – po chvílke – Ja už ničomu nerozumiem. Jáj, ale udrel by som si ešte toho pivka. Aj keď hlava hovorí nie a žalúdok áno. Ale riadim sa skvelým pravidlom. Múdrejší ustúpi. Takže hlavný, lej. –

Myslím že je čas rozúzliť tajomstvo, ktoré sme si minule vytvorili. Helenka bola zamknutá vnútri svojho domu a bola nahá. Známy v tej chvíli vyvalil dvere a vošiel dnu; povedal osobe sediacej vedľa Helenky:

– Ty tu čo robíš? – Zahnal sa.

Vedľa Helenky sedela jej mama a Helenka obranne zahlásila:

– Neboj sa, ja ti to vysvetlím. Bola som v predajni porcelánu. – Spustila Helenka.

Známy: – No a? Bola si kúpiť porcelánový set na svokrin kar? – Nechápavo zazrel na svokru.

– Vtedy tam prišiel slon a začal sa predavačovi vyhrážať: Ja prdnem, ja prdnem!

Predavač sa nenechal vyviesť z miery a zahlásil: Pokojne, včera nás vykradli. –

Svokra sa bavila akoby nikdy nevidela slona v predajni porcelánu.

– A čo to má spoločné s tým že si tu teraz takmer úplne holá s tvojou mamou? –

Známy už ničomu nerozumel.

– Ten slon si pustil vedľa mňa a zaletela som až sem! – Helenka smutne konštatuje.

– No a čo s tým má tvoja mama? – Známy pomaly rozuzľuje záhadu predajne porcelánu.

– Lebo moja mama bola toho slona pustiť zo ZOO. – Helenka uplakane vysvetľuje.

– A prečo ho mala vypúšťať zo zoologickej záhrady? – Deprimovane odvetil známy.

Nato sa svokra zmohla na rozuzlenie:

– Lebo v tej predajni si mal byť ty! –

Odvtedy sa miláčikovia uzmierili a nastal mierny pokoj… Dokonca ho odvtedy púšťa so mnou aj na pivo. A poviem vám, práve vtedy začalo to obdobie experimentov. Zdôveril sa mi totiž s veľkým problémom.

– Mário, počúvaj ma. Ja sa ti musím s niečím zdôveriť. – Známy diskrétnym spôsobom spustil konverzáciu po minúte slopania.

– Nech sa páči, počúvam ťa. Ak môžem, pomôžem. – Usmial som sa.

– Vieš, mám obrovský problém. Ja keď prídem domov z krčmy, tak sa sem – tam, každý piatok, počúram v posteli.-

Tak som sa rozhodol že mu pomôžem. Povedal som mu nech si zoženie hadicu, jeden otvor nech si „nainštaluje“ na svoj „reprodukčný systém“ a druhý otvor nech vystrčí von oknom.

Po týždni prišiel za mnou a naozaj som nemohol čakať že Helenka bude mať tú noc chuť na sex.

Skončila totiž s nadtrhnutým pyžamom visieť dole balkónom.

Krásavica mala z toho miernu traumu a keď ležala v nemocnici, len tak preistotu, tak som jej povedal skvelý vtip:

– Helenka, počúvaj vtip. Chlap montuje na streche satelit a nahne sa trochu viac dozadu. Ako letí dole, tak stihne ešte svojej žene zakričať: Stará, mne nevar, dnes budem jesť v nemocnici. –

Nezdalo sa mi že sa v jej situácii veľmi baví ale s jej mužom sme sa išli popučiť ako popcorn.

Už bol naozaj čas navštíviť kostol aby sa vyrozprával Bohu a zároveň celému kostolu, pretože jeho modlitby nadobúdajú rozmer pašií.

– Pane Bože, bol si mučený, tŕňom korunovaný, bičovaný, ukrižovaný, ale ešte nikdy si nebol ženatý.

A najhoršie je keď je moja žena zachrípnutá. Vždy je nervózna; lebo má plnú hlavu klebiet a nemôže ich povedať. Začínam sa trápiť! – Známy vyriekol svoju verejnú modlitbu.

Helenka utiekla z nemocnice a utekala do manželskej poradne.

– Pán psychológ, prosím vás. Ja sa chcem rozviesť. Môj muž ma skoro zabil. – vystatuje sa Helenka.

– Pani Helenka, najlepšie bude keď sa vrátite k svojmu manželovi. – povedal vyšetrujúci po vyrozprávaní aféry s oknom a hadicou.

– Pán doktor a nejaký horší nápad by tu nebol? – psychológ neveriacky krúti hlavou.

– Viete ja by som chcela muža, ktorý je verný, milý, úprimný, krásny a pracovitý. – Helenka si kladie nároky.

– No ale prekvapím vás. Mám tu jedného takého v ponuke. – Usmieva sa psychológ.

– Áno? Z vlastného výberu? – Helenka sa potešila.

– Nie, pani. Z mramoru. – Psychológ sa zasmial.

Uvažujem že musím vymyslieť niečo ako ich uzmieriť, pretože zatiaľ nemám v úmysle zneužiť situáciu.

Pre Vás tu mám opäť jednu hádanku.Viete aký je základný rozdiel medzi Slovenskom a Švajčiarskom?

Prezradím vám nabudúce.

Prajem vám pekný deň.