Dovoľte, aby som sa Vám v krátkosti predstavil. Volám sa Mário Špilberger. Aj keď takéto meno si budete pamätať veľmi krátko. Alebo možno nie? Ale pomôžem Vám. Mám jedného známeho no jeho menom ho menovať nebudem – aby ste si skôr zapamätali moje meno. Ale je s ním sranda – téda s tým kamarátom, nie s tým menom. V jeho živote sa mu podarilo  stihnúť sa rozviesť a spätne sa aj oženiť. Veľmi rád navštevuje pohostinské zariadenia no nie je ožran. Ja takých kamarátov nemám. Jeho manželka Helenka je na neho veľmi milá a jeho nemanželská dcéra (nepriženil si ju ale privial ju vietor z jeho letných vzťahov v Karibiku) má svojho ocka veľmi rada. A má rada aj svoju starú mamu.

Keď k nim minulý týždeň prišla na návštevu, všetci sa z jej príchodu tešili (poznám to, keď aj k nám prídu klebetnice na informačnú kávičku). No a dcéra môjho známeho sa opýtala svojej babičky:

– Babi, ako ste prišli? – spýtala sa Tamarka nesmelo dosť čiperne vyzerajúcej babky.

– Vláčikom, zlatíčko. – Babička sa milo usmiala a svojej ratolesti podala keksík, ktorý by ste márne hľadali v obchodoch.

– Babi? Ale ocko hovoril že vás čerti donesú. – Zasmiala sa a utiekla do izby.

Ale v žiadnom prípade nie je nejaký chrapúň, ktorý si svoju rodinu neváži. Najradšej však má svoju dcéru, ktorej na dobrú nôcku prečíta nejakú tú rozprávku:

– Kde bolo, tam bolo, za siedmimi krmítkami, išli sa sťažovať krava, kôň a somár na ministerstvo poľnohospodárstva na zlú stravu a chceli dostať stravné lístky. Najprv išla pred veľaváženú porotu krava. Vyšla von a nič. Povedali jej, že gastráče nedostane a že sa má ísť pásť. Hneď po nej išiel pred veľavážené ministerstvo kôň. Podľa tabuliek je však prepotrebný statok. No a nakoniec išiel dnu somár, veľmi dlho sa tam zdržiaval ale ponáhľal sa natoľko, aby sa mohol pochváliť svojim neúspešným predchádzajúcim. Vyšiel von a zahlásil:

– Iá. Dostal som dvojnásobný počet gastráčov a ešte aj kupóny. – veselo povedal somár.

Krava a kôň sa čudujú:

– No ale ako je to možné že sme tam boli my a ty, somár, si dostal a my nie?

– Viete, poviem vám jedno malé tajomstvo. Tí v porote boli moji spolužiaci zo základky. – Zasmial sa somár a odišiel preč. – dcérka sa zasmiala a zaželali si dobrú noc.

Tak musím vám povedať že v tejto rodine je naozaj veselo. A naozaj je vždy čo oslavovať.

Ale len vtedy keď sa na oslavu nezabúda. Neverili by ste, ale už rok ubehol odvtedy čo sa môj známy oženil s Helenkou. Tá sa mu snažila naznačiť že také dlhé obdobie treba naozaj silne buchnúť nejakým šampanským.Helenka zaraz spustila:

– Miláčik, vieš ty o tom že už je to rok od našej svadby? – Helenka vycerila svoje cirkevné zuby a snaží sa odpútať pozornosť od novín čítajúceho manžela.

– No, – prekvapene povedal, – aby si si nemyslela že som zabudol, tak už som vymyslel aj plán ako to skvele osláviť. Tuším to vychádza na víkend. Ja si kúpim fľašu vína a ty pôjdeš na dedinu k materi. – Veselo zahlásil známy.

No ale nakoniec to bol predsa len nádherný víkend. Fľaša ani odchod sa nekonali a môj známy aj s Helenkou odišli na víkend do Paríža. Veľmi romantický. Prvý romantický artefakt dovolenky nastal už v lietadle.

– Miláčik, mám pocit že sme si so sebou mali vziať aj chladničku. – Helenka pohotovo nadviazala rozhovor s driemajúcim manželom.

– Aha a načo by ti bola? Veď tu ti prinesú aj zmrzlinu a mne aj aperitívček. Načo by ti tu vo full service lietadle bola chladnička? – Začudovane stiahol z novín oči známy.

– Mala som na nej položené letenky. – Milo sa usmiala Helenka.

Keď mi rozprával kde všade boli, nestíhal som sa čudovať. Taký tuhý fajčiar, akým je on, vyšiel na Eifelovku za tri štvrte hodinu. Keď už vyšli hore a vypočul si dvojhodinovú prednášku rozsahu dizartačnej práce o škodlivosti fajčenia, zahlásil.

– Drahá, ale prečo by som teraz prestával fajčiť keď cigaretle zlacneli. – Povedal po tom čo z chuti vydýchol do francúzskej ozónovej diery svoju sekundovú dávku nikotínu.

– Miláčik, ako to? Veď tu vo Francúzsku sú aj iné dane. A pochybujem že nižšie. Ako si na to prišiel? – Helenka prekvapene odpovedala popri uhýbaniu sa nepríjemnemu kúdolu dymu.

– No lebo včera keď som si na hoteli kupoval tak stáli za tri kocky masla, dnes už len za dve. – Usmial sa.

Neuveríte kde tento môj známy pracuje. Je to naozaj seriózny podnikateľ – montuje do všetkých verejných priestorov kávomaty. Minule dokonca montoval v parlamentnej predsieni jedno svoje perpetum mobile a stal sa svedkom takej zaujímavej situácie. K ochrankárovi, ktorý ochraňoval jedného ministra prišiel novinár.

– Čo tu chcete? – Pýta sa ochrankár, ktorý má krk ako dve ihličkové tlačiarne dokopy.

– Idem zbiť ministra. – Usmial sa novinár.

Neverili by ste ale ten ochrankár sa k nemu priklonil nie preto aby mu jednu prifajčil…

– Ale sa ponáhľajte lebo o pol hodiny má rokovanie. – Pošepol ochrankár ktorý mal svoj dôvod na hnev, pretože mu išli znižovať plat.

Romantickú večeru vo Francúzsku prerušil jeden veľmi smutný telefonát určený pre Helenku.

– Áno, tu je Helenka. Prečo mi voláte z maminho mobilu? – po chvílke ticha Helenka zložila telefón ako zuby do pohára.

– Láska moja, čo sa stalo? Maminka sa v tej Prahe nudí? – Známy je totiž veľká duša, poslal svokričku do kúpeľov za naše dane.

– Zlatko, ja viem, že ťa to bude veľmi na srdiečku bolieť ale mamičku prešla tramvaj. – Smutne zahlásila Helenka v domnení že s ňou známy bude súcitiť.

– Ach, miláčik, Praha je Praha… – nezmohol sa na iné slová.

Predtým však podarenej rodinke nezabudla z kúpeľov napísať list:

– Drahí moji, za tieto dva týždne som schudla o polovicu. Koľko tu ešte môžem zostať? – S úsmevom poslala pozdravný telegram svojim najbližším.

Nato môj známy odpovedal s úsmevom:

– Ďaľšie dva týždne.

Dnes ste trochu mohli nahliadnuť do života jednoduchého človeka, no trochu vás nechám v napätí či to svokrička prežila. Aj keď tramvaj je tramvaj, ale svokra má desať životov. Nabudúce sa to dozviete. Ale na záver vám dám takú malú hádanku.

Chobotnica si kúpila tri páry topánok. Lenže ona má šesť končatín. Prečo si nekúpila aj na ostatné dve končatiny?

Odpoveď sa dozviete už nabudúce! Tak, majte sa pekne, priatelia!