Milí priatelia, nastal čas aby ste sa dozvedeli odpoveď na moju otázku z predošlých stránok mojho dielka. Alebo, nechám vám ešte chvíločku na rozmyslenie. Otázka znie nasledovne:

Chobotnica si kúpila dva páry topánok. Prečo si nekúpila tri páry aby mala topánky na všetky chápadlá?

A vidíte, už sme pri tých končatinách. Totižto, Helenka, manželka môjho známeho vidí u somára trojo končatín. Prvé sú predné páry, druhé zadné páry končatín no a tretie…

Helenka bola nahnevaná na svojho manžela, ktorý svojej manželke pomáha s nákupmi tak že chodí do krčmy na pivo aby Helenkine ruky nemuseli nosiť domov fľaškové. Helenka však nikdy nič nezje s navijákom.

– Drahý môj, ty si taký somár; už len rohy ti chýbajú. – Helenka zalamuje rukami nad manželom ktorý si pri televízore otvoril už tretie pivo. Behom pätnástich minút.

– Helenka moja, ale somár rohy nemá. – Usmial sa známy dívajúc sa na spodok pivového vrchnáku či opäť niečo nevyhral.

– Takže somár nemá rohy? – úpenlivo sa zamyslela a pohotovo odpovedala – Tak ti už nechýba nič!

Dosť asi už bolo ich nádherného manželstva, ale predsa len, jednu poznámku si neodpustím. Keď mali ísť na svadobnú cestu a už týždeň mali byť preč, zavolal som mu na Zlaté piesky:

– Tak kamarát, ako je na Zlatých pieskoch? – Cez telefón som tú úžasnú atmosféru nasával z pozadia nášho hovoru.

– Ále, tak celkom, újde to. – Usmial sa.

– A kde je žena? – Snažil som sa zistiť či sa pri ňom nenudí už na svadobnej dovolenke.

– Ostala doma s deckom. – Hulvátsky sa zasmial a odišiel nasávať západoslovenský vzduch.

Ako som sľúbil, prejdem ale k niečomu inému. Minule sme boli v jednej takej novootvorenej reštaurácii, ktorá mala taký zaujímavý slogan: „Príď a jedz lebo obaja zomrieme od hladu.“

Tak sme sa rozhodli že túto reštauráciu navštívime. Vzduch tam ešte „voňal“ nedomiešaným cementom, ale nám to už po siedmom pive bolo jedno, i po tom horibilnom účte sme sa tvárili že nám ten cement vážne uškodil a vykonali sme hromadnú evakuáciu. On však ešte stihol urobiť skvelú ponuku na montáž kávomatov aj keď tam už jeden mali. Musím uznať, na jedle si dáva záležať.

Minule cestoval z Prešova do Banskej Bystrice a v polovici cesty zahlásil:

– Dočerta, je toto možné? Už dvadsať kilometrov čakám na rezeň. – S hrdosťou zahodil sevítku do odpadového aparátu jedálneho vozňa.

Určite si chcete trochu odpočinúť od známeho a možno aj trochu čakáte na odpoveď na moju hádanku. No, tak aspoň trošku by ste sa mohli tváriť napäto. A vôbec! Máte pravdu… Je to o zábave.

Tak čo ste tipovali? Prečo si nekúpila chobotnica topánky aj na svoj tretí pár chápadiel?

No predsa preto lebo by si nemala ako tie šnúrky zaviazať!

No ale teraz už trochu vážnej témy. Po tých siedmich pivách som ho musel ísť odprevadiť do starostlivej náruče jeho manželky a cestou mi vysvetlil hlavný rozdiel dvoch neporovnateľných veličín.

– Popopočúvaj, ka ka marát. Vieš, vieš ty, aký je rozdiel medzi mnou a Ježišom? – Usmial sa známy po tom ako sa mu medzitým „začikútkalo.“  – Tak keď tak na mňa naliehaš tak ja ti to poviem.

Ježiško po troch dňoch vstal z mŕtvych a ja keď pijem na nejakej chate, tak po troch dňoch padnem.

A to preto lebo sa cítim ako znovuzrodený – neviem sa postaviť na nohy. –

No a tak to potom aj dopadlo. Stáli sme pred bránou ich domu pripomínajúceho kávomat – hnedá fasáda, a môže si vybrať z ktorého jeho okienka na neho čosi vybehne a zhúkne.

No a tentokrát na neho vybehol jeho pes Harik. No a môj sparling partner zahlásil:

– Ha harik, ticho, lebo ma uvidí moja stará a ja budem spať v tvojej búde a ty budeš spať vonku. – Veselo zahlásil a vošiel dnu.

To, čo sa potom dialo sa už môžem len domnievať. Ale podľa jeho rečí asi nasledovné.

Vošiel dnu a spýtal sa svojej manželky:

– Miláčik, spíš? – Milo sa usmial popri jeho lstivom pláne zistiť či Helenka usnula.

Helenka len cez zatvorené oči zahlásila:

– Spím ale cítim päť litrov piva. – Usmiala sa a zaľahla pokojným ranným spánkom.

Ten však nenechal všetko len tak; utekal rovno do kúpeľne aby sa uistil či požitie ôsmych pív naozaj tak silne badať.

V zrkadle zbadal neznámu bytosť a opýtal sa.

– Čo tu robíš? – Po desiatich sekundách mlčania odrážanej osoby nervózne pritvrdil.

– Takže ty sa so mnou nechceš baviť? Prídeš si do cudzieho domu a ešte si aj ticho? – Vražedne prečesal zrkadlo od vrchu po spodok. O chvíľu už len počuť rinčanie skla po silnom údere do osoby v zrkadle.

– Blbec, mal si si zložiť okuliare! – Veselo zahlásil.

Absolútny vrchol všetkého bolo to keď si išiel lepiť leukoplast na čelo. Ráno prišla za ním Helenka do izby a opýtala sa:

– To ktorý blázon polepil celé zrkadlo leukoplastom? .

Známy je naozaj majstrom slova – a to dokonca aj čo sa týka flirtovania s čašníčkami.

– Prepáčte, slečna, ale v mojom šaláte som našiel slimáka! – S ráznym reklamačným podtónom zahlásil. Slečna to nenechala len tak a okamžite zasmečovala:

– Psst, lebo budú chcieť aj ostatní. – Zvážnela. – No ale je to z vašej strany obdivuhodná poctivosť. Okamžite vám to pripíšem na účet. – Odišla vypísať účet.

Odvtedy jedáva výhradne domácu stravu od svojej manželky. A musí sa o ňu pričiniť. Nielenže musí nakrájať zemiaky na predurčenú šírku, ale musí robiť aj nákupy. Cestou do obchodu sa mu stalo nepríjemné faux pas, ktoré si taký veľký obchodník ako on nemôže odpustiť – popri svižnom kroku sa mu prederavili ponožky a tak zbehol do obchodu.

– Dobrý deň, pani zlatá, ručičky bozkávam. Máte prosím vás ponožky? – Nesmelo sa opýtal milej predavačky XXL prevedenia.

– Milý pane, nemáme. – Zdvorilo odpovedala.

Nenechal sa len tak ľahkovážne odbiť a pokračoval:

– A zajtra budete mať? – Naliehavo nahodil otázku krčiac stielkou topánok.

– Milý pane, obávam sa že určite nie. – Usmiala sa predavačka ktorá akurát preberala tovar.

Známy stále nepochopil prečo asi tie ponožky nedostať.

– No a prečo nemáte ponožky? –

– Viete prečo? Lebo my sme zelovoc. – Usmiala sa predavačka.

Verte či neverte, známy sa z obchodu vyparil ako eurofondy z obce a bežal domov. Tam ho už očakávala jeho zregenerovaná svokra, aj keď električkou trafená ale životov má akoby vykradla mačkám z celého útulku každej po sedem životov. Neodpustila si uštipačnú poznámku na gavaliera.

– Pozri sa, zať jeden nepodarený; moja žena celú zimu chodí v jednom kabátiku. –

– No a čo, ja mám jednu ženu už pár rokov a tu som! – Zaperlil známy.

Mám veľa známych ktorí sú neskutočne vynaliezaví. Viete napríklad prečo si spomínaný odmontoval stierače zo svojho auta? Aby mu zaň policajti nemohli strkať pokutové oznámenia.

Ale verte či neverte, aj vynaliezavosť má svoje hranice. On vám má jednu perfektnú Ladu, ktorou si to brúsi cez celú Nitru. Tentokrát nedobrovoľne, pretože musel ísť kúpiť svojej otravnej svokre zázvor ktorý majú na druhej strane mesta. Zastavili ho policajti…

No to ešte nie je až také zaujímavé natoľko ako príčina ich zásahu.

– Pán vodič, gratulujeme vám. Absolvovali ste skúšku z aplikovania dopravných značiek. Prešli ste piatimi dopravnými značkami bez chyby. –

Známy celý natešený zahlásil:

– Myslím že je to slušný výkon na to že nemám vodičský. – Zasmial sa.

Samozrejme že Helenka svojho manžela nenechala v štychu a snažila sa operatívne zachrániť celú situáciu:

– Neverte mu ani slovo, pán podporučík. Keď si vypije tak vždy tára z cesty. – Usmiala sa Helenka a pokrútila hlavou nad manželovou zbytočnou sprostorekosťou.

Nato vzadu stiahne svokra okienko:

– Počúvajte, ja som vám hovorila že nemáte chodiť do mesta s kradnutým autom. –

Stálo ma naozaj veľa síl aby som ich z tohto problému dostal. Povedal som že to auto je moje a že som im ho požičal. Policajt sa na mňa síce dosť čudne pozeral ale keď otvorila ústa Helenkina mama, hneď ich prepustili.

Niekedy však hádku plného formátu mávajú aj Helenka s mužom. Celé to začalo tým, že Helenka si kúpila brožúru „Ako ušetriť.“ A viete čo urobila? Môj známy už ani nepije, ani nefajčí.

Nevydržal to už a zahlásil:

– Dva roky mi už piješ krv! Keby som ťa cez svadobnú noc zastrelil, dostal by som dva roky a dnes by som bol už slobodný človek. A keď ma budeš hnevať, prebudí sa vo mne zviera. – Vyhráža sa známy pod vplyvom totálneho nasrdenia.

– Ale prosím ťa, aké zviera. Kto by sa už len bál zajaca. – Helenka zahlásila v obrannom záujme.

Známy sa vzchopil a ukončil debatu:

– Na prvom programe si už skončila? Ešte že už nemáš druhý. – A išiel spať.

Ale musím uznať, ich vzťah je naozaj harmonický; až ma to niekedy naozaj štve. Helenka totiž vôbec nie je na zahodenie. Ale aby som v ňom udusil žiarlivostné korene, vždy ho povzbudím.

– Vieš aký je rozdiel medzi Ježiškom a Helenkou? – Opýtal som sa ho aby reč nestála.

– Neviem, neviem. – Usmial sa akoby čakal pozitívum na stranu svojej ženy či svojej osoby.

– Nevieš? Ježiško spal so somárom jednu noc a tvoja žena už dva roky. – Usmial som sa a preistotu som zaplatil účet.

Vyzerá to tak že k uzmiereniu sa vôbec neschyľovalo a mimochodom, netajím to že s Helenkou sme mali pred časom naozaj romantické obdobie. Jeden deň prišiel za mnou celý nešťastný:

– Nie je u teba moja žena? – Opýtal sa ma.

– Nie, kamarát, nie je. – Milo som sa usmial so štipkou škodoradosti.

– Aha, tak už podvádza aj teba. – Smutne povedal.

Keď sa vrátil domov, zvonka bola namontovaná guľa a snažil sa dostať do interiéru jeho dvojizbového priestranného bytíka.

– Helenka, otvor. – Zaklopal s milou dávkou zadosťučinenia.

– Nemôžem som nahá. – Helenka cez kukátko poslala jemnú vzdušnú vetičku.

– Ale to neprekáža. Ja som sám. – Vášnivo pozerá cez kukátko, avšak márne.

– Ty hej, ale ja nie. – Zasmiala sa Helenka.

Naozaj ich vzťahu neskutočne prajem ale kto bol v dome môjho známeho s jeho nahou ženou, tak to vám prezradím až nabudúce, keď sa to dozviem. Ja som to však nebol!

No ale na záver vám dám jeden taký malý bonus aby ste neškodovali.

Dám vám hádanku. Je to žlté a skáče to. Čo by to mohlo byť?

Jedna osoba povedala že sú to zuby ale je to niečo celkom iné. Nabudúce sa to dozviete.

Prajem pekný úsmevný deň!