Založ si blog

„Nečakaj ma už nikdy, moje Slovensko ekonomicky zadubené“

Môj príspevok som veľmi rád odštartoval citátom môjho obľúbeného autora Eduarda Drábika z mojej obľúbenej knižky vtipov – „Nečakaj ma už nikdy, moje Slovensko ekonomicky zadubené.“

Som maturantom a ako tisícky ďalších skeptických a neskúsených študentov som dlhšiu dobu uvažoval nad prácou v zahraničí. Často mám pocit, že sa cítim ako mlynský kameň z papiera zmietaný sa v daždi pri pomyslení,  že po škole zostanem nezamestnaný alebo že sa vrhnem do neúspešného podnikania a nechcem ani len pracovať s možnosťou že si sociálny systém zo mňa urobí špongiu.

 

Ekonomická a sociálna politika na Slovensku je asi taká dokonalá ako Quasimodova chrbtica a tak som sa snažil niečo v sebe zmeniť – dokonca došlo k tomu čo by som nikdy nepovedal – po troch rokoch v škole som sa začal venovať nemčine. Celý môj „Ősterreich ošiaľ“ začal tak, že som nemal ani páru o tom čo bude po maturite. Až dovtedy, kým mi kamarát na chate, povedzme v trochu – dosť vysokom štádiu delíria povedal aká je práca v Rakúsku úžasná. A moja rola topiaceho chytajúceho sa slamky, moju situáciu premietla do záchranárskych prác. Ako som bol spomínal, začal som sa venovať nemčine plný skepsy voči všetkým slovanským národom.

 

Ak mám úprimne povedať, resp. v tomto prípade napísať, trochu som sa hneval na svoju rodinu a mal som pocit, že si od nej potrebujem dať oddych. To však nebolo jednoduché keďže trvalý pobyt je trvalý pobyt, pre mňa, duchovne nemenný. Celé roky totiž túžim pracovať so širokou verejnosťou, teda v masmédiách a vždy ma to ťahalo k žurnalistike. Môj „deutschfanatizmus,“  trvanlivosti vzdušného zámku, vyvrcholil tým, že som si napísal Bewerbung a Lebenslauf. Poslal som ho do jednej firmy v dobrej viere, že si vyberú práve slováka na krásnu prácu – váženie paradajok. Nie že by ma lákala tá skvelá vitamínová červenofarebná bomba s neurčenou hmotnosťou, ale skutočnou zlatou tehličkou mojich citov bolo štvornásobne lepšie ohodnotenie ako u nás.

 

Kamarát ma samozrejme „povzbudil“ tým, že na stole tam majú denne viac žiadostí ako je vlasov na hlave riaditeľa ich firmy – poľahčujúcou okolnosťou pre mňa bolo aspoň to že ich šéfko začal plešatieť. No dodnes som mu vďačný za jeho informáciu. Celá táto moja paradajková eufória mala podobu sínusoidy – aj keď raz v hornej a raz v dolnej fáze v jednom opakovaní. No prišiel čas recesie, kedy človek čaká, čaká a čaká a cíti sa ako vodič tereňáku s nefunkčnými brzdami rútiaci sa z Kriváňa. Mal som dobrý pocit že som urobil prvý krok. A stále čakám. No pri čítaní ďalej asi pochopíte že je dobré, keď si človek ide za svojim snom. To čo sa odohrávalo vo mne smerovalo asi tam kde vodič v protismere, čiže do záhuby. Išlo o obdobie zahmlenia tela i ducha – bohapustné flirty, nikotín či vzdor voči ďalšiemu vzdelávaniu.

 

Osud (resp. môj známy) mi hodil záchranné koleso – môžem pomáhať jeho firme ktorá teraz nie je v závideniahodnej situácii a mám prekopať celý tento systém – ďalšia neistota. Takže hneď po strednej môžem k nemu nastúpiť. Beriem to zatiaľ len ako ďalšiu možnosť.

 

Už som spomínal moju rodinu? Ák ma moja osemnásťročná pamäť neklame, (a to nehovorím o mojom mentálnom veku) tak určite áno. Na návštevu mala prísť moja najbližšia rodina. Vnútorne ma trýznili ich trýznivé otázky ktorých realizácia bola viac než tisícpercentne pravdepodobná a otázky sa mali týkať ich obľúbenej témy: Čo bude so mnou o štyri mesiace?

 

Neverili by ste, ale pre mňa to mala byť istá forma rodinnej súdnej siene, no vykľula sa z toho krásna myšlienka – ísť predsa len študovať moju milovanú žurnalistiku. Zo zatracovania toho že ma to neuživí skrla nová nádej. Teším sa keď si podám prihlášku na školu ktorá ma, verím že aspoň táto, bude skutočne baviť a že si po jej absolvovaní budem môcť nájsť prácu možno hodnú môjho budúceho magisterského titulu.

 

Samozrejme, som vďačný všetkým mojim postavám tohto príspevku, ktoré nadobúdajú rozmer kolektívneho hrdinu z podareného dielka Mor ho! Všetci so mnou bojujú proti obave nenájdenia si uplatnenia po absolvovaní štúdia na obchodnej akadémii. Možno už konečne viem čo chcem.

 

Hm, paradajky, firma či žurnalistika 😀

 

… uvidím, na ktorú z týchto troch strán motyka vystrelí. Hlavné je zmaturovať!

 

Vzdušné zámky alebo Mám jedného známeho (3. )

09.02.2014

Milí priatelia, niekedy tak rozmýšľam, kde tí ľudia berú toľko peňazí na zbytočnosť, akou je napríklad alkohol. O mnou spomínanom známom som sa dozvedel že peniaze na sobotňajšie pivné viac »

Vzdušné zámky alebo Mám jedného známeho (2. )

08.02.2014

Milí priatelia, nastal čas aby ste sa dozvedeli odpoveď na moju otázku z predošlých stránok mojho dielka. Alebo, nechám vám ešte chvíločku na rozmyslenie. Otázka znie nasledovne: Chobotnica viac »

Vzdušné zámky alebo mám jedného známeho…

06.02.2014

Dovoľte, aby som sa Vám v krátkosti predstavil. Volám sa Mário Špilberger. Aj keď takéto meno si budete pamätať veľmi krátko. Alebo možno nie? Ale pomôžem Vám. Mám jedného známeho no viac »

sobotka

Český premiér Sobotka bude lobovať u Macrona a Kerna za vyššie platy

22.08.2017 22:15

Český premiér Bohuslav Sobotka vyzve francúzskych a rakúskych najvyšších predstaviteľov na zvyšovanie miezd v ich firmách v Česku.

Walesa

Walesu vyšetrujú pre podozrenie z krivej výpovede

22.08.2017 21:59

Opäť sa to týka jeho údajnej spolupráce s bývalou komunistickou tajnou políciou. Tentokrát ide o podozrenie, že v tejto veci poskytol pod prísahou krivú výpoveď.

Porošenko

Porošenko: Urobíme všetko možné, aby sme boje na Donbase zastavili

22.08.2017 21:19

Kyjev chce oznámiť prímerie vo východnom Donbase od 25. augusta alebo 1. septembra.

ischia, zemetrasenie, taliansko, chlapec, maly chlapec

Potlesk pre bratov, ktorých po otrasoch na Ischii uväznili trosky

22.08.2017 20:00

Taliansko so zatajeným dychom sledovalo drámu v Neapolskom zálive.

Mário

Ste smutný? Alebo málo veselý? Sprijemnim vám deň.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 13
Celková čítanosť: 13142x
Priemerná čítanosť článkov: 1011x

Autor blogu

Kategórie